Rozpad spoločenskej zmluvy (1)

Autor: Vladimír Hojstrič | 28.10.2019 o 15:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  420x

Zlyháva Slovensko ako štát? Máme právo byť sklamaní z toho obrovského množstvu indícii, ktoré naznačujú, že niektorí jedinci si vytvorili paralelné štruktúry, ktoré obchádzajú právo a morálku ? Dokážeme ešte zachrániť demokraciu?

                  Na počiatku bol človek človeku vlkom. A potom sa ľudia, unavení z nekonečného boja o holý život či majetok, rozhodli zriecť časti svojich slobôd,  vytvoriť spoločenský konštrukt, abstraktnú neosobnú entitu, známu ako štát. A tento štát by bol nad všetkými rovnako a zabezpečoval by uplatňovanie vopred dohodnutých zásad pre všetkých rovnako. Toto je v skratke pointa konceptu spoločenskej zmluvy. Dovtedy bol život divočina a potom už len pohoda, oddych, veget. Iba žeby nie.

            Koncept „spoločenskej zmluvy“ sa hlasnejšie začal koncipovať v 17. a 18. storočí, predovšetkým dielami T. Hobbsa, J. LockaJ-J. Rousseaua. To však neznamená, že do tej doby ľudia nevytvárali žiadne spoločenské štruktúry. Človek je sociálna bytosť, združujúca sa od počiatkov svojej existencie v skupinách ľudí, počínajúc rodmi či kmeňmi, končiac štátmi. Súčasný štát je ohromne zložitý spoločensko-ekonomický konštrukt, kde je čoraz ťažšie nájsť priamu spojitosť medzi občanom, ako pôvodcom moci v štáte a prejavom výkonu moci štátu cez rôzne štátne inštitúcie. Ak teda idete príliš rýchlo a dôjde vám domov pozdrav z okresného úradu, s fotkou a pokutou, v skutočnosti vás nesankcionuje okresný úrad ani ministerstvo, ani štát. Sankcionujú vás vaši spoluobčania, ktorí sa väčšinovo dohodli (možno spolu s vami), že rýchlosť od istej hodnoty má charakter nebezpečného, odmietaného správania a jedinci, ktorí idú v obci 120 km/h si zaslúžia trest. Ich správanie ani nemusí mať konkrétnu obeť, nemusia nikoho zraziť či zraniť. Jednoducho je ich správanie potencionálne nebezpečné a je potrebné ho eliminovať v čo najvyššej možnej miere.

            Libertariáni majú takú "príjemnú" anekdotu. Ste socialista a ako každý normálny človek sa bojíte toho, že Vám budú škodiť zlí silnejší ľudia, vy sa nebudete mať ako brániť a nikto sa vás nezastane. A presne preto dáte cez voľby moc do rúk niekomu, kto vám sľúbi, že sa to nestane. Ale nikto naozaj nevie, či ste tú veľkú moc nedali do rúk presne takému človeku, ktorého ste sa báli a či tú moc nezneužije. Paradoxne teda váš strach z ohrozenia umožní získať zloduchom väčšiu moc. Napriek tomu, že je to zjednodušené a pritiahnuté za vlasy, princíp platí.  Preto je nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi anarchiou a kleptokraciou či diktatúrou.

              Ak sa teda vrátime k spoločenskej zmluve, nastáva v súčasnej situácii otázka. Je spoločenská zmluva na Slovensku funkčná, alebo iba fiktívna? Máme istotu, že ak sa zriekneme pomsty voči človeku, ktorý nám poškodil a obrátime sa na súd, dostaneme spravodlivosť? Ak zavoláme na políciu, aby nás ochránili, máme istotu, že pomôžu nám a nie násilníkovi? Ak sa budeme snažiť, legálne a morálne nadobúdať svojou prácou hodnoty ako majetok, máme istotu, že nikto nám to nezoberie a niekto sa zastane našich práv? Máme adekvátnu protislužbu za dane a poplatky, ktoré odvádzame?

          Ak sú odpovede na tieto otázky záporné, nejednoznačné, prípadne nám otázky dôjdu úplne absurdné, pretože máme pocit, že štát nefunguje, je ukradnutý, unesený, spravodlivosť je znásilnená a zdravý rozum a morálka sú dobité a bezvládne, asi sa niečo deje so samotnou spoločnosťou. Nezdravý štát je vždy len odrazom spoločnosti. A to nehovorím  o jednorazových zlyhaniach, ktoré sú súčasťou každého živého systému. Nie. Hovorím tu o hodnotovom a principiálnom zlyhaní a ohýbaní pravidiel, ktoré sú pre funkčný štát nevyhnutné. Pretože fungujúca spoločnosť je postavená na predvídateľných a platných pravidlách, bez nich fungujúca spoločnosť nemôže existovať. To však neznamená, že ak štát nefunguje, pretože jeho pravidlá sú len fiktívne, prestane existovať aj spoločnosť. Nie, nie. Spoločnosť tu bude vždy. Vždy bude skupina ľudí, ktorí budú utvárať štruktúry a pravidlá interakcií. Ide teraz o to, či tie štruktúry a pravidlá budú formálne, alebo neformálne. Nateraz to vyzerá tak, že formálne pravidlá zlyhávajú a jediné funkčné pravidlá sú neformálne, ktoré využívajú ľudia ako brucho či maznák, opička, niektorí sudcovia, ktorí už neboli x rokov na Donovaloch, alebo novinári, ktorí ešte neboli na dovolenke.

            Zásadná otázka však ešte neznie, či už na Slovensku úplne zanikol demokratický štát, ale či pri takomto útoku neformálnych (paralelných) štruktúr, vybavovačov, kšeftárov a ich naviazaných poskokov v súdnictve, na prokuratúre, v polícii a v parlamente je ešte možné tento trend zvrátiť, či Slovensko ako spoločnosť má nádej na východisko z tohto marazmu.

         Ja tvrdím, že áno.  Nebude to ani bezbolestné, ani pekné. A vôbec to už nebude elegantné. Ale nemožno rezignovať. Nemožno súhlasiť so zločincami usadenými na pozíciách štátnej správy. Pretože ako povedal tatíček Masaryk,“ Ak má demokracia nedostatky, mali by sme prekonávať tie nedostatky, nie demokraciu“ .  Viem, možno mi vytknúť, že v tomto blogu prinášam len kritiku bez konštruktívnych riešení. Máte pravdu. Ale na moju obranu tento blog mal byť len úvodným, nájsť riešenia sa pokúsim v nasledujúcich.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?